XII. zjazd a Valné zhromaždenie Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v Smoleniciach 24. – 26. apríla 2001
T. LENGYELOVÁ, D. PELČÁKOVÁ, V. HLAVOVÁ, V. ČIČAJ
Slovenská historická spoločnosť pri SAV sa každých päť rokov schádza na svojom zjazde, aby prerokovala aktuálne problémy historickej obce. XII. zjazd a Valné zhromaždenie SHS sa konalo v Kongresovom centre SAV v Smoleniciach za účasti vyše 100 delegátov, ktorí reprezentovali všetky historické pracoviská, teda historické ústavy, univerzity , archívy i múzeá. Trojdňové zasadnutie si ako ústrednú tému určilo Slovenská historiografia na prelome tisícročia. V rámci nej sa jednotliví referenti snažili o určitú sebareflexiu a rekapituláciu historického výskumu za posledných desať rokov, počas ktorých naša historiografia prešla mnohými kvalitatívnymi zmenami.
Prvý rokovací poldeň zasadania patril zásadnému prejavu predsedu a správam predsedov jednotlivých sekcií SHS. Predseda V. Čičaj stručne zhodnotil činnosť spoločnosti od jej vzniku a podrobnejšie sa venoval trendom posledného desaťročia. Predsedovia sekcií a jednotlivých regionálnych spolkov historikov podali podrobné informácie o svojich aktivitách.
Činnosť spoločnosti bola aj v minulosti determinovaná určitým znakom "dobrovoľnosti" a z toho vyplývajúcimi možnosťami. Napriek obrovskej ochote a snahe mnohých členov sa v mnohých prípadoch len veľmi ťažko dali realizovať náročné vedecké podujatia. Autorita Slovenskej historickej spoločnosti bola do určitej miery limitovaná aj skutočnosťou, že jej integrálnou súčasťou nie sú organizácie učiteľov dejepisu, pre ktorých by spoločnosť mohla organizovať podujatia, ktoré by boli súčasťou ich postgraduálneho zvyšovania kvalifikácie (čo je v niektorých vedeckých spoločnostiach podobného typu už samozrejmosťou).
Ústrednou témou zjazdového rokovania bola Slovenská historiografia na prelome tisícročia. Pôvodne sa vychádzalo zo zámeru, aby sa zjazd neuskutočnil v klasickej a tradičnej podobe, keď sa len bilancovali výsledky výskumu v jednotlivých oblastiach histórie v predchádzajúcej päťročnici a určilo sa smerovanie a ciele historiografie na obdobie najbližších piatich rokov. Organizátori oslovili predstaviteľov staršej i mladšej generácie historikov zaoberajúcich sa rozličnými oblasťami dejín, aby účastníkov zjazdu oboznámili s odpoveďami na otázky: čo sa v ich práci za posledných desať rokov zmenilo a v akom smere. S tým súvisia aj odpovede na otázku, prečo v ich práci tieto zmeny nastali. V podstate malo ísť o určité kritické vyrovnanie sa samých so sebou.
Účastníci zjazdu pristúpili k zodpovedaniu týchto otázok z rozličných polôh a pozícií. Preto sa možno zdalo, že celé rokovanie bolo určitým spôsobom viac-menej "organizačne rozkolísané a neupravené, resp. nekoncepčné". S týmito názormi možno čiastočne súhlasiť. Vyplynulo to pravdepodobne aj z toho, že tento spôsob rokovania (za jeden rokovací deň odznelo 33 veľmi rôznorodých príspevkov, čo v podstate znamenalo, že možnosť vystúpenia na zjazde využilo asi 10% členskej základne) bol v doterajších zjazdoch netradičný. Napriek pozitívam a negatívam, ktoré takýto druh rokovania so sebou zákonite prináša, možno skonštatovať, že do určitej miery v podstate odzrkadľuje aj stav slovenskej historiografie. Pre časť historikov v uplynulom desaťročí nenastali závažnejšie zmeny v ich vedeckovýskumnej činnosti, prípadne neradi hovoria o svojej vlastnej práci. Ak aj u tejto skupiny členov historickej obce nastali určité zmeny, boli pravdepodobne len formálneho charakteru a kontinuita s predchádzajúcim obdobím nebola ničím významným narušená. Možno to súvisí aj so situáciou, že tradičné plánovanie, financovanie, ako aj vykazovanie výsledkov vedeckého výskumu s určitými modifikáciami prežívalo aj v uplynulom období. Pre drvivú väčšinu príslušníkov slovenskej historickej obce bolo príznačné, že určitým spôsobom tieto "nezmeny" pociťovali, ale sa snažili a usilovali na ne adekvátnym spôsobom aj reagovať. Ide tu predovšetkým o konfrontáciu typu "my a svet" (pričom sa tento vzťah doteraz často redukoval len na porovnávanie s maďarskou prípadne českou historiografiou). Túto konfrontáciu treba chápať v pozitívnom zmysle. V tomto smere sa dosiahli konkrétne a veľmi prínosné výsledky.
Dopoludňajšie rokovanie druhého dňa zjazdu Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV bolo venované staršiemu obdobiu slovenských dejín. Rokovanie viedli J. Bartl a F. Uličný. Úvodná prednáška J. Albertyho sa zamerala na výučbu dejepisu, s osobitným zreteľom na národné dejiny v uhorskom štáte. Do popredia opätovne vystúpila otázka učebníc dejepisu. Tvorbu historika na prelome tisícročia a súvisiace problémy rozoberal J. Baďurík. O tom, že dnes často spomínaná integrácia nie je novým fenoménom, poukázal J. Bartl vo svojom referáte Problém integrácie v stredoeurópskom priestore pred rokom 1526. M. Kamenický poukázal na stav a perspektívy hospodárskych dejín v období raného novoveku a na stále neuskutočnený projekt a prieťahy okolo vydania už niekoľko desaťročí plánovanej syntézy. Hospodárskym dejinám 15. – 16. storočia sa venoval aj M. Skladaný. Jedným z najaktívnejších regionálnych spolkov SHS je Spolok spišských historikov. O ich činnosti a plánoch referovala Z. Kollárová. Relatívne novou oblasťou bádania v slovenskej historiografii sú dejiny každodennosti. O doterajších projektoch a výsledkoch referovala M. Kohútová v príspevku Človek ako objekt historického výskumu. J. Novák sa venoval úspešným, ale aj problematickým krokom slovenskej heraldiky a genealógie v poslednom desaťročí. F. Oslanský sa sústredil na nové možnosti sprístupňovania stredovekých písomností pomocou výpočtovej techniky. V. Segeš zhodnotil postavenie historika a histórie v súčasnej slovenskej spoločnosti. O vzniku samostatnej katedry a o nových trendoch v archívnictve a pomocných vedách historických hovoril L. Sokolovský. L. Tajták sa vyjadril k niektorým otázkam hodnotenia revolúcie 1848 - 1949 a k výskumu regionálnych dejín so zreteľom na východné Slovensko. Prvý blok referátov zakončil F. Uličný, ktorý sa zameral na výskum stredovekých dejín a na publikovanie výsledkov výskumu.
Popoludňajšie rokovanie zjazdu, ktoré viedol V. Bystrický a M. Hronský, sa venovalo otázkam historiografie novších a moderných slovenských dejín. Jednotlivé diskusné príspevky sa vyznačovali rozdielnym kvalitatívnym prístupom k skúmanej téme. Aj keď referujúci podávali, podľa možnosti, syntetizujúci pohľad na im známu a skúmanú problematiku daného obdobia, len poniektorým sa podarilo reflektovať aj širšie výskumné a metodologické problémy a načrtnúť možné smery výskumu v budúcnosti. Prvú časť referátov možno rozdeliť do dvoch tematických celkov. Prvý sa zaoberal historiografiou obdobia od 2. polovice 19. storočia a metodologickým otázkam výskumu politických, hospodárskych a sociálnych dejín. M. Danilák sa venoval doterajšej slovenskej historiografii o Rusínoch-Ukrajincoch a načrtol ďalšie smerovanie výskumu v tejto téme, ktoré by malo klásť dôraz na regionálne a menšinové otázky v širšom kontexte národného vývinu Slovákov. J. Grexa sa zaoberal personálnym a výskumným stavom dejín športu na Slovensku. R. Holec svoj kritický príspevok Historik a peniaze alebo podiel peňazí na poľudštení historika zameral na reflexiu mravnej, profesionálnej a metodologickej úlohy historika. Pozitívne hodnotil nárast publikácií k sociálnym a hospodárskym dejinám. D. Kováč sa orientoval vo svojom príspevku na reflexiu slovenskej historiografie na konci 20. storočia. Danú problematiku Kováč charakterizoval ako prechod "od pulzácie k chaosu". Referent ďalej poznamenal, že je potrebné spraviť analýzu historiografie, kde napríklad vo výskume elít treba prikročiť k hodnoteniu ich miesta v spoločnosti. E. Mannová sa vrátila vo svojom príspevku k problematike slovenskej historiografie sociálnych a kultúrnych dejín. Druhá skupina referátov reflektovala problémy späté s prácou historika – legislatívne úpravy vo vzťahu k historickému výskumu predniesla M. Stieberová. Problematike výučby dejepisu sa venoval V. Kratochvíl a tému potreby reflexie práce samých seba uviedol M. Otčenáš.
V druhej časti poobedňajšieho rokovania zjazdu slovenských historikov odzneli referáty k historiografii medzivojnového obdobia (A. Bartlová, V. Daniš), problematike holokaustu rómskeho etnika (J. Ďuriš), fenoménu politickej kultúry a jeho väzieb s historiografiou (Ľ. Lipták). Ďalšie príspevky sa zamerali na zmapovanie cesty, ktorú historiografia prešla za posledných desať rokov (V. Bystrický, M. Barnovský, I. Kamenec). Zaznelo v nich konštatovanie, že november 1989 zbavil historiografiu, predovšetkým historiografiu najnovších dejín, politického a ideologického tlaku. Historiografia prestala byť služobníkom politiky. Sloboda bádania však na druhej strane zároveň priniesla so sebou aj ostré prvky konfrontačnej interpretácie, na ktoré historici neboli pripravení. Naznačili tiež možné smery a trendy ďalšieho historického výskumu. Zaznel v nich apel a výzva k mladej generácii historikov k polemike o ich predstave a koncepcii slovenskej historiografie. Tri referáty sa venovali otázkam výskumu všeobecných dejín a dejín medzinárodných vzťahov, jeho súčasnému stavu i perspektívam, problémom, s ktorými zápasí, ale aj ich postaveniu a vnímaniu historickou obcou i celou spoločnosťou (E. Ivaničková, B. Ferenčuhová, T. Ivantyšynová).
Záverečný poldeň sa konalo Valné zhromaždenie Slovenskej historickej spoločnosti pri SHS. V diskusii sa schválili niektoré organizačné zmeny (znížil sa počet členov výboru, uložilo sa novému výboru vytvoriť nové sekcie, neodporučilo sa prijatie nových členov z radov vysokoškolských poslucháčov a iné). Rokovanie zjazdu poukázalo aj na ďalšie skutočnosti, s ktorými sa bude musieť slovenská historiografia v najbližšom období popasovať. Ide o to, či organizačná štruktúra a forma samotnej slovenskej historickej spoločnosti, ktorá bola vytvorená ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia, je vhodná na riešenie problémov, ktoré stoja pred slovenskou historiografiou dnes a či táto koncepcia pomáha jej napredovaniu. Ďalej je to otázka, či táto organizačná forma na báze dobrovoľnosti zodpovedá trendom 21. storočia a či nebude potrebné prikročiť k premene historickej spoločnosti na určitú stavovsko-profesionálnu organizáciu typu lekárskych, advokátskych a iných komôr.
Valné zhromaždenie členov Slovenskej historickej spoločnosti v podstate konkretizovalo dve základné úlohy, ktoré by sa mali v najbližšom čase riešiť. Z nich na prvom mieste vyvstala potreba, aby sa aj na pôde historickej spoločnosti ešte viac pozornosti venovalo koncepčným otázkam slovenskej historiografie. Ďalej sa do popredia dostala aj problematika súvisiaca so všetkými aspektami vyučovania dejepisu, riešeniu ktorej by malo určitým spôsobom napomôcť aj vytvorenie odbornej sekcie pre tento okruh problémov. Rokovanie zjazdu slovenských historikov poukázalo viac alebo menej jasne na problémy a zmeny, ktoré historici v uplynulom období museli vo svojej vedeckej, výskumnej i organizačnej práci riešiť. Stretnutie historikov bolo v podstate aj určitou “sebareflexiou” (aj keď možno nie vždy vo vykryštalizovanej podobe), ktorá Slovenskej historickej spoločnosti pomôže v jej úspešnom napredovaní v nasledujúcom zložitom období.